Patríte k sebe? Zistite to teraz!

Čo prežívate, keď ste s partnerom/partnerkou? A čo keď spolu nemôžete byť? Cítite sa vo vzťahu vždy bezpečne, slobodne, milovane? Niektoré dvojice hovoria o svojom vzťahu ako o osudovom – s istotou tvrdia, že k sebe patria. Ako na to prišli? Čo vôbec znamená, patriť k niekomu alebo niekam? S čím to súvisí a ako to docieliť? Zistite to teraz!

Cítite, že k sebe patríte?

V Adlerovej teórii je cit spolupatričnosti najzákladnejším procesom, ktorým môže človek naplniť svoj potenciál. Cit spolupatričnosti možno jednoducho vysvetliť ako primárnu potrebu, cit všetkých ľudí, že majú určité miesto v spoločnosti. Pre malé dieťa je takouto spoločnosťou rodina. Ak dieťa vyrastá s presvedčením, že niekam patrí, a že má pevné miesto v rodine a následne aj v širšej spoločnosti, jeho úsilím je prispievať k prospechu tejto spoločnosti. Z citu „patriť“ teda vyvstáva cieľ „prispievať“. Keď človek prispieva k prospechu ľudstva, potom má možnosť rozvíjať svoju tvorivosť na riešenie problémov, zvládanie úloh, učenie, a nemusí plytvať energiou, aby si potvrdzoval, že je „dosť dobrým“ alebo cenným človekom (Dreikursová-Fergusonová, 1999).

Cit menejcennosti – ako sa vyvíja?

Ak človek necíti, že niekam patrí a je presvedčený, že nie je dosť dobrý, cíti sa menejcenným. K citom menejcennosti vedú dva typy skúseností z detstva. Jedným z nich je rozmaznávanie, ktorým dieťaťu odopierame skúsenosti umožňujúce prispievať a uvedomiť si vlastnú silu. Takéto dieťa potom vyrastá s presvedčením, že sa o neho druhí musia starať, cíti sa neschopné a má nízku sebadôveru. City menejcennosti však môžu byť aj výsledkom zanedbávania dieťaťa, kvôli ktorému sa dieťa necíti schopné prispievať, pretože ostatní jeho snahu odmietajú. Takíto ľudia sa potom usilujú o výnimočnosť alebo nadradenosť, aby tieto city menejcennosti prekonali (https://individualnapsychologia.sk/adlerovska-psychologia-2/hlavne-koncepty/).

Ako komplex menejcennosti súvisí s výberom partnera/partnerky?

Ľudia trpiaci komplexom menejcennosti (pravdepodobne preto, že sa cítia byť slabými a menejcennými) prejavujú svoje pocity tým, že vždy žiadajú po ostatných, aby ich podporovali. Takéto typy ľudí si často za svoj ideál volia niekoho s materskou povahou. Niekedy si zas naopak svoju menejcennosť nahrádzajú tým, že sú vo vzťahu arogantní a agresívni. Môžu si vybrať hašterivého partnera/hašterivú partnerku, nakoľko pripisujú vyššiu cenu víťazstvu dosiahnutého v ťažkej bitke. Inokedy si ľudia s komplexom menejcennosti vyberajú za svojich partnerov/svoje partnerky slabých, chorľavých, starších ľudí, pretože sú presvedčení, že to s nimi budú mať ľahšie. Niekedy si vyberú ženatého muža/vydatú ženu a to z toho dôvodu, že nechcú prijať žiadny záväzok. Alebo sa zamilujú do dvoch osôb súčasne, keďže „dvaja znamenajú viac ako jeden“ (Adler, 1999).

Keď sú rozmaznané deti v partnerskom/manželskom vzťahu...

Rozmaznané deti sú vo vzťahoch i v manželstve verní tomu, že chcú byť svojimi partnermi/partnerkami hýčkaní. Toto očakávanie nemusí znamenať žiadne nebezpečie v počiatočnej fáze vzťahu alebo v prvých rokoch manželstva, ale neskôr budú zdrojom komplikácií. Môžeme si predstaviť, čo sa stane, keď si dvaja takíto ľudia vybudujú vzťah. Obaja chcú byť hýčkaní a ani jeden z nich nechce hrať rolu rozmaznávajúceho opatrovateľa. Akoby žili v očakávaní, že im druhý niečo poskytne, bez toho aby sami niečo dali. Obaja majú pocit, že zostali nepochopení. Keď si ľudia pripadajú nepochopení a neuznaní, cítia sa menejcenní a chcú uniknúť. Podobné pocity sú vo vzťahu či v manželstve nesmierne zlé, hlave pokiaľ v nich vzniká pocit beznádeje. Pokiaľ k tomuto príde, začne sa v nich pomaly rodiť túžba po pomste; jeden z partnerov chce narušiť život druhého. Najbežnejším spôsobom, ako to urobiť, je byť neverným/nevernou (Adler, 1999, s.133 - 134).

Ako zlepšiť či zachrániť partnerský/manželský vzťah?

Žiaľ, mnohokrát sa stáva, že sexuálny vzťah sa obmedzí na uspokojovanie komplexu menejcennosti či nadradenosti. Pokiaľ sa jeden partner usiluje o dominanciu, druhý sa bude snažiť o to tiež. V dôsledku toho je spoločne zdieľaný  život nemožný. Problémy v láske a manželstve môžu vyriešiť len sociálne prispôsobení ľudia. Chyby vo väčšine prípadov vyplývajú z nedostatočného citu spolupatričnosti a tieto chyby možno odstrániť, jedine pokiaľ sa ľudia zmenia (Adler, 1999, s.139).

Adler tvrdil, že všetky vlastnosti, ktoré sa prejavujú v detstve, sa zvýraznia a zväčšia, keď sa ľudia v dospelosti stretnú s problémom lásky. Zároveň bol toho názoru, že každý človek má vrodený potenciál tento cit spolupatričnosti rozvíjať (Dreikursová-Fergusonová, 1999). Ak preto chcete zlepšiť váš partnerský/manželský vzťah alebo preventívne prispieť k tomu, aby ste boli obaja vo vzťahu šťastní a spokojní, smelo do toho! Spolupráca, dôvera, vzájomný rešpekt, uvedomenie si skutočnosti, že všetci majú rovnakú cenu, spoločné rozhodovanie a následne nesenie spoločných následkov sú spôsoby ako zvýšiť svoj cit spolupatričnosti. 

V článku boli použité tieto termíny Adlerovskej psychológie: cit spolupatričnosti, cit menejcennosti, rozmaznávanie, komplex menejcennosti, spolupráca, dôvera, rešpekt.

O téme článku sa môžete dozvedieť viac tu:

https://ovztahoch-sk.webnode.sk/news/vztahova-vazba-ako-ovplyvnuje-partnersky-zivot/

Zdroj:

ADLER, A. 1999. Porozumění životu: úvod do indviduální psychologie. Praha: Aurora, 1999. 158 s. ISBN: 80-85974-76-2.

AUTOR NEUVEDENÝ. Rok neuvedený. Hlavné koncepty. Teoretické východiská a hlavné koncepty individuálnej psychológie. [online]. Dátum neuvedený. [citované 2020-08-03]. Dostupné na internete: <https://individualnapsychologia.sk/adlerovska-psychologia-2/hlavne-koncepty/>

DREIKURSOVÁ-FERGUSONOVÁ, E. 2005. Adlerovská teória. Bratislava: Slovenská adlerovská spoločnosť, 2005. 42 s. ISBN: 80-969264-7-0.